… A tak pomaly som začala rozprávať teraz ja o tom, ako Ježiš zmenil môj život, predtým navlas podobný ako ich životy… 

Chcem sa s vami podeliť o svoju skúsenosť s Bohom a s tým, čo ma učí. Bola som na pomaturitnom stretnutí po 20 –tich rokoch. V ten deň sme sa zvítali s veľkou radosťou, poobzerali jeden druhého – kto je kto -, navštívili starú školu i našu triedu, pospomínali na všelijaké príhody. Boli sme dobrá trieda, mali sme sa celkom radi, dobre sme spolu vychádzali. Potom sme odišli do reštaurácie na slávnostnú večeru. Tam zábava pokračovala, každý hovoril o sebe, o svojich úspechoch, rodine, manželoch a manželkách. Niektorí o vysokých funkciách, o deťoch – úspešne študujúcich, o svojich moderných bytoch, domoch, chatách, super zariadených podľa najnovších módnych trendov, super autách… kolovali fotografie…. tak mi nevdojak prišlo na um – oni už nič nepotrebujú. Ja som si však silne uvedomovala, že aj keď nemá takmer nič z toho „super“, mám ten najväčší dar – poznám Ježiša a s Ním mám naozaj všetko.

Zábava sa rozprúdila v celej sile, vínka trošku ubudlo, červených líčok pribudlo. Postupne bolo vidieť, ako padajú falošné masky úspešnosti a spokojnosti. Boh ma na príkladoch jednotlivých mojich spolužiačok vyučoval. Ukázal mi tú bolesť v ich srdciach, tú prázdnotu, smútok, beznádejnosť, to vlastné úsilie, upachtenosť – snahu pomôcť si sám každý ako vie. Boli tam závisť medzi kolegami, rozbité vzťahy medzi starými rodičmi deťmi i vnúčatami, nenávisť, neveru manželov a terajší ich život len tak naoko pred ľuďmi, bez ozajstnej lásky – iba kvôli deťom a peniazom. Ukázal mi tie ich dni, kedy si sami nevedia dať odpoveď, čo bude zajtra, za týždeň? Starneme, chorieme. Pachtenie, námaha, úsilie, uštvanosť – a kvôli čomu? Dal mi poznať, ako je to so životom –keď tam chýba On. Keď v živote chýba On – Ježiš.
A tak pomaly som začala rozprávať teraz ja o tom, ako Ježiš zmenil môj život, predtým navlas podobný ako ich životy. Vytiahol ma z poriadneho bahna. Raz, keď som už chcela so všetkým skončiť a rozmýšľala som o samovražde, zavolala som s plačom na Boha: „Prosím ťa, pomôž mi! Čo mám robiť, ako mám ďalej žiť?!“ A On ma vypočul. Poslal mi do cesty ľudí, ktorí sa s ním osobne poznali. Otvorila som mu svoje srdce a odovzdala som Ježišovi svoj život – svoju minulosť, ktorú som videla ako rosypaný domčak z kariet, ťažkú prítomnosť i budúcnosť, ktorá bola pre mňa neistá. Naplnil moje vnútro nádejou a láskou. Dal mi silu odpustiť tým, ktorí mi ublížili. Postupne sa dávali do poriadku jednotlivé oblasti v mojom živote. Začala som žiť naozaj šťastne! Nepotrebujem tie super veci, potrebujem Ježiša. Nechápali. Neverili, že tie ich by sa dali ešte nejako zmeniť, napraviť, pozliepať. Neverili, že Ježiš nie je opravár rozbitých vecí, ale tvorca nových. Neprijímali.
Pýtala som sa cestou domov a potom celý nasledujúci deň: „Prečo, Pane? Prečo som im nemohla viac o tebe rozprávať? Prečo? Prečo nechceli počuť, že im Ty môžeš pomôcť???“ A Pán mi na tretí deň odpovedal cez ústa mojej sestry z kresťanskej komunity, ktorá je mojou úžasnou duchovnou rodinou: „Ty sa o to nestaraj, prečo. Ty si im zasiala Božie Slovo do ich srdca. Každý je slobodný, ako sa rozhodne.“
Som šťastná, že ja som sa pred štyrmi rokmi rozhodla správne.

Jana Kanitrová, 40r, Čadca

Zdroj: Jesus.sk