” Viera je znamená úplne sa spoľahnúť, dôverovať ako keď otec vedie svoje dieťa, tak to dieťa mu verí, lebo vie, že s ním je v bezpečí, že ho dovedie po tej správnej ceste, do toho správneho cieľa … “

Moja skúsenosť pochádza z čias, keď som ešte chodil na strednú školu, gymnázium v Košiciach. Napísal som ju hlavne ako povzbudenie pre každého, kto má pred sebou maturitu, pre neveriaceho i veriaceho. Končil sa štvrtý ročník a ako každý z vás vie, či možno nevie, koho z vás to čaká, či už minulo, prišla maturita. Obávané obdobie, ktoré nám predpovedali naši profesori a zobrazovali nám ju ako niečo nehorázne ťažké, strašné, už len spomienka na „maturitu” v nás vyvolávala strach, des, rôzne predstavy aké to bude …

Maturoval som zo štyroch predmetov, biológia, slovenčina, nemecký jazyk a geografia. Vďaka Bohu, že som si vôbec vybral tieto predmety, že som si nevybral iné, že má Boh viedol po celé tie roky a že som vedel čo chcem, ktorým predmetom sa venovať. Kto z vás nevie ako to predbieha opíšem vám to, ako to bolo na našej škole. Vošli ste do triedy kde boli preč všetky lavice a stoličky. Keď sa jednalo o napríklad geografiu tak tam sedeli dvaja profesori čo učia geografiu ( z našej školy ) a jeden profesor z inej školy. My sme práve v ten roky dostali profesorov, ktorí boli zo Šrobárky, čiže to boli profesori, ktorí boli dosť tvrdý a pri ktorých ste museli ukázať čo je vo vás, prípadne aj to čo vás nie je …

Ako ste vošli do triedy sedeli tam tak za lavicami pospájanými k sebe, pozreli na vás a usmievali sa, aby vám aspoň trošku spríjemnili tento stresujúci deň, okamih, kedy ani neviete ako sa vlastne voláte. Prišli ste k pultu kde boli čísla, vybrali ste si jedno, dali jednej profesorke a ona vám podľa toho čísla vytiahla tému. Mali ste myslím, ak si dobre pamätám 10 minút, plus nejaké pomôcky, aby ste si spísali krátku osnovu toho o čom budete hovoriť. Po desiatich minútach ste si sadli pred profesorov a mohli ste začať hovoriť a museli ste hovoriť približne 20 minút plus dávali vám potom doplňujúce, ba zdrvujúce otázky.

Aby som to moc nenaťahoval, veľa ľuďom sa nechce čítať dlhé skúsenosti, preto prejdem do okamihu keď som v prvý deň ( pondelok som maturoval z geo a z nemčiny a v stredu z biológie a slovenčiny ) stál pred dverami geografie a videl na rozpise „Ján Király – 12:20″. Vtedy som maturoval aj s mojim bratom, dvojčaťom, ktorý zväčša šiel vždy po mne, jedine na nemčine šiel prvý on. Ako som stál pred dverami modlil som sa, aby to dopadlo čo najlepšie. Spomínalo som na časy, tie hodiny kedy som mal rád geografiu keď sme sa učili témy ako skleníkový efekt, ozónová diera, otepľovanie, vyklčovanie lesov, životné prostredie, to boli vtedy témy, ktoré som mal v malíčku, no ktoré sa poriadne ani na strednej nepreberali, skôr štáty a rôzny priemysel, nemal som to rád. Zavolali ma, vošiel som dovnútra a jediný okamih, na ktorom stálo slovo „zmaturoval, nezmaturoval” bol, akú si vytiahnem tému. Pristúpil som k pultu a vytiahol číslo, ani neviem aké, hlavné bolo že som si sadol s perom v ruke, ktoré mi párkrát padlo na zem čo som sa pekne triasol ale po čase som si už zvykol ( som trémista čo už ). Prišiel profesor a povedal: „Skleníkový efekt, ozónová diera, vyklčovanie lesov, životné prostredie.” Ako som tak na to pozeral tak som mal slzy v očiach, že aký je Boh dobrý, že som si vybral práve takúto tému. Ďalšie otázky sa týkali financií, bánk a plus India a priemysel čo bolo pre mňa takisto veľmi ľahká téma. Geo – za jedna. Bol som šťastný a radoval som sa z toho, no čakali ma ešte tri predmety.

V ten deň nemecký jazyk. Stál som tak predo dvermi a čakal kým prídem na rad. Videl som tam rôzne plagáty, ktoré som ani nepoznal, lebo boli nové. Modlil som sa a modlil. Nemčinu som zvládal ale témy boli hrozné, keby som aspoň tušil čo dostanem ale to nikto nemohol vedieť. Ako som tam tak sedel niečo mi hovorilo „ Pozri sa na tie plagáty” … Vstal som a prišiel pri jeden z nich. Bol o športe, tenis, basketbal, všelijaké aktivity, rozdelenie športov. Všetko po nemecky, tak si to reku zopakujem a čítal som si to a ani som nevnímal, ako rýchlo prešlo desať minút a šiel som na rad. Vošiel som dovnútra, nemčinár bol môj triedny, pán Kaľavský, vybral som si tému a on ku mne prišiel a snažil sa mi našepkávať potichu, či viem to a hento v tej téme no ja som len prikyvoval a smial sa potichu. Viete prečo? Dostal som šport, rozdelenie športov a tak ďalej, všetko to, čo som si pár minút predtým opakoval. Vzhľadom na to som z nemčiny mohol dostať jedna ale profesorka čo prišla zo Šrobárky rátala, že budeme geniálne rozprávať nemčinu a tak som dostal dva, ale i tak som ďakoval Bohu, že ma takto pripravil na nemčinu.

Nastala streda, vkročil som dovnútra, do triedy, kde sa maturovalo z biológie. Profesorka, ktorá ma učila tento predmet, pani Cimbalová, bola veľmi milá a snažila sa nám radiť ako to len šlo, predsa len biológia je dosť ťažký a obšírny predmet. Dostal som tému hormóny, hormonálna sústava plus osmóza a difúzia a rôzne veci okolo toho, no osmózu a difúziu som mal v malíčku a hormonálnu sústavu, z toho som robil referát a mal prednášku asi dva týždne predtým, takže som to všetko vedel no v tom strese mi to vypadalo všetko a dotiahol som to aspoň na trojku, no bol som úplne happy, celý bez seba, že to mám za sebou a že sa Boh aj v tomto prípade postaral aby mi otázky sadli. Niekto to možno nazve náhodou, iný možno Božím vedením, no to čo sa stalo na slovenčine u mňa pojem „náhoda” úplne vyvracia.

Sedeli sme na lavičke spolu s ďalšími ľuďmi a to máte tak, že čím neskôr ste na rade, tým máte menšiu šancu, že si vytiahnete tú tému, ktorú chcete, lebo tie sa neopakujú a keď sa raz nejaká téma vyberie, tak už tam nebude. Ja s bratom sme šli asi o druhej no maturovalo sa už od tej siedmej, ôsmej, čiže medzitým sme len počúvali ako nám ten a henten vyfúkol tému, ktorú som práve celkom dobre vedel, či skôr že vytiahol tému, ktorú som až tak nevedel a mal som o to menšie stresy no tak sme sa báli s bratom, že nám vyfúknu všetky dobré témy a ostanú iba tie, z ktorých nič neviem. Drvili sme sa, zošity všade vôkol nás, požičiavali sme si rôzne zhrnutia celých učív aby sme si v tom urobili poriadok a osviežili už tak dosť preťažený mozog. Už nikto neostal, iba ja a brat a jeden chlapec. Z niekoľko desiatok tém ostalo už iba osem. Medzi nimi stále dve témy, ktoré som vedel perfektne. Klasicizmus a priamka, teda zhrnutie celého diania literatúry v rokoch. Brat celé tie roky sedel vedľa mňa a na profesorkine varovanie „Nespoliehajte sa na to, že vytiahnete priamku … „ keďže bola tá téma veľmi ľahká, vždy mne zašepkal: „ Uvidíš, verím tomu, že si vytiahnem priamku”. A to mi vravieval od prvého ročníka.

Sedeli sme tam a už nevedeli čo sa máme modliť, Boh nám však ukázal, že je s nami a že nás vedie, keďže sme predtým všetky predmety zvládli priam zázračne sme si vytiahli témy, na ktoré nás pripravil tesne predtým, alebo ktoré sme ovládali. Niežeby sme sa neučili všetky témy, ale niektoré sme vedeli lepšie iné horšie, iné sme mali úplne v malíčku. Ako sme tam tak sedeli hlavou nám preblesli rôzne myšlienky „ Pomôže nám Boh, nepomôže … ale pomôže veď doteraz bol s nami … ale toto je asi aj na Neho priveľa … je tam len osem tém a ja viem z nich iba jednu … dokáže zariadiť aby som si vytiahol práve tú?”

Rozoberali sme s bratom miesto slovenčiny otázku viery, dôvery Bohu. Ten chlapec tam len tak sedel a mimo nás počúval no ani nás v tom strese neregistroval. S bratom sme uvažovali a uvažovali no vtedy sme prišli na jednu vec. Ak chceme dôverovať Bohu, tak dôverujme, verme mu, o tom je viera, veriť aj v nemožné, lebo v Božích očiach nie je nič nemožne, With God all things are possible ( s Bohom je všetko možne ). Prišli sme práve na to, že veriť, znamená úplne sa spoľahnúť, nepochybovať. Nebolo to o tom, že som si povedal, áno dostanem klasicizmus, ale pre istotu sa naučím aj iné. Alebo, áno, dostanem klasicizmus, no len tak okom nazriem aj na ostatné, predsa len keby náhodou … NIE! … viera je znamená úplne sa spoľahnúť, dôverovať ako keď otec vedie svoje dieťa, tak to dieťa mu verí, lebo vie, že s ním je v bezpečí, že ho dovedie po tej správnej ceste, do toho správneho cieľa … Pozrel som na brata a povedal som „Verme Bohu, On sa postará … povedz, akú tému vieš, a akú by si chcel tému”. „Priamka”, povedal … „Klasicizmus”, povedal som ja. Pozreli sme do zošitov, nalistovali si každý svoju tému, potom zavreli zošity a hodili ich ďaleko od seba, na znak toho, že dôverujeme Bohu, že už sa tam nemusím pozerať, pretože viem, že ja dostanem klasicizmus a brat priamku. Chlapec čo sedel na lavičke na nás pozrel. Predstavte si ten pohľad, maturita, každý sa učí, drží zošit v ruke až pokým nevojde do triedy a my? Sedeli sme tam, modlili sa, zošity odhodené ďaleko od nás. Mohol si myslieť že nám šiblo, no verili sme. No a čo, že som mal ešte desať minút voľna. Radšej sa budem cez tých desať minút modliť, ako sa spoľahnúť na seba a nedôverovať Bohu. O Čom je to, taká viera, keď veríme iba na oko, iba na 99 percent? To nie je viera, to nie je dôvera, dôverovať znamená úplne sa spoľahnúť.

Nastal čas. Vošiel som ako prvý. Ani neviem, vytiahol som si lístok a sadol si za prázdnu lavicu. Profesorka mi doniesla papier a druhý papier na ktorom bola téma. Pozrel som si nadpis … „Klasicizmus” … nemal som slov, chcelo sa mi plakať od radosti. Ucítil som, že Boh je so mnou a že On má pevne všetko v rukách. Odrecitoval som to všetko, urobil na profesorov dojem, no trochu pokašľal druhú otázku čo sa týka slovenčiny, preto som dostal dva, no i tak veľká vďaka Bohu za všetko ako nás viedol. Po pol hodine keď už aj brat zmaturoval posledný predmet vyšiel z triedy a povedal: „Dostal som priamku” …

Preto nezabúdaj človeče, nech už si ktokoľvek, ako vraví Boh: “Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou.” Amen

Zdroj: Jesus.sk