Uvedomila som si, že keby to boli moje posledné chvíle, neviem KAM by som išla? Do neba? Koľkým ľuďom som neodpustila? A komu by som naozaj chýbala?

“Keď vy budete mlčať, kamenie bude kričať.”

Toto povzbudenie mi pripomína, aké dôležité je hovoriť o svojom príbehu viery. Zdieľať sa s druhými, ktorí sú v podobnej situácii.

Bolo to takmer pred rokom, keď som s bolesťou krčnej chrbtice ležala v nemocnici. Čakala som a nevedela, čo so mnou bude. Akurát sa začal školský rok, no ja som nevládala rozprávať, myslieť, chodiť. Nevedela som, čo sa to so mnou deje. V tom zmätku a strachu mi, paradoxne, pomohlo čítať si o Jóbovi a vyplakať sa. Okolo mňa sa stanovovali definitívne diagnózy: tumor v mozgu, skleróza multiplex, epilepsia, mozgová porážka atď. V tom strachu som nezvládla vyšetrenie magnetickou rezonanciou. V papieroch som si prečítala: “Pacientka klaustrofobická, vyšetrenie neukončené.” V priebehu pol hodiny som sa mala rozhodnúť, či podpíšem súhlas na ďalšie vyšetrenie chrbtice s rizikom ochrnutia. Podpísala som vo viere, lebo som chcela vedieť, čo mi naozaj je. Lumbálna punkcia je vpich do miechy v oblasti drieku. Stačil centimeter vedľa a mohol byť koniec… Triasla som sa so studeným potom na čele ako v Getsemanskej záhrade a zúfalo som volala na Boha piesňou. Prvý pokus nebol úspešný. Lekárka zavolala primárku, že strácam vedomie. Odchádzala som im neviem kam. Akoby sa nadomnou zatvárala hladina vody. Druhý pokus bol ešte horší. Skolabovala som po pár minútach. Bola som niekde inde, sestrička povedala, že som volala: “Haló, kde som?” Ešte dlho to vo mne rezonovalo. Uvedomila som si, že keby to boli moje posledné chvíle, neviem KAM by som išla? Do neba? Koľkým ľuďom som neodpustila? A komu by som naozaj chýbala? Upokojila som sa až vtedy, keď som ďakovala, že si znova cítim nohy a ruky a výsledky potvrdili, že nález na mozgu je v poriadku, primeraný môjmu veku. Vďaka Bohu!

Teraz po roku, s odstupom času, môžem povedať, že to malo zmysel. Vážim si viac skutočných priateľov, ktorí na mňa v tom všetkom mysleli. Nepodstatné veci ma už nevytočia, snažím sa na ľudí pozerať inými očami s nadhľadom. Nesúdim ich za ubližovanie, ohováranie alebo posmech. Súdiť ich bude Boh. Ja nie. Naučila som sa spomaliť a vychutnať si krásne okamihy. Oddeľujem dôležité od nepodstatných smetí, skutočných priateľov od tých falošných naoko, reklamu od reality. A prázdne reči od hlbokej pravdy. Preto čítam Bibliu. V nej sú odpovede na moje otázky. Sila na každý deň. Nevieme, čo bude zajtra, ale jednoducho s Ním sa nemusíme báť. Ani smrti nie. Veď v nebi je napokon krásne. Naozaj je..

Luba Valkova

Zdroj: Jesus.sk